OSLAVY A INÉ ŠOKOVINY

Líbí se Vám tyto stránky?

Ano, líbí (23 | 70%)

Koniec dobrý?

 

S poriadnou dávkou nostalgie sa Hermiona obzrela cez plece, nechávajúc za sebou utíchnutý Rokfortský hrad.

Všetko sa skončilo. Tá zrolovaná rolička pergamenu v jej vrecku pyšne oznamovala, že výsledky jej konečných skúšok sa natrvalo zapíšu do dejín školy. U viac ako polovice predmetov trónilo ozdobne vymaľované - excelentne!

Pichlo ju pri srdci, ako rýchlo všetko uletelo.

Znova vytočila hlavu dozadu, chcela si uchovať hmatateľný dojem, posledné obzretie natrvalo zapísať do mozgu.

Zakopla na nerovnom teréne, nebyť faktu, že ju Ron k sebe tisol celou silou kapitána metlobalu, asi by si zapísala aj štrkový chodník na čelo.

Zafunel jej do ucha nejakú dvojzmyselnosť, každú minútu dával najavo, ako veľmi sa nevie dočkať ich svadby, po ktorej mu bude naveky patriť telom i dušou. Ale najmä tým telom.

Ako sa len mohla do neho zamilovať?

Iste, sprvoti jej lichotila pozornosť vyšportovaného Rona, na ktorom mohli nechať oči snáď všetky fanynky Chrabromilského metlobalového družstva. A on si vybral práve ju!

Mala k nemu najbližšie, najmä kvôli ich spoločnej veci s Harrym Potterom. Voldemort bol vďaka tomu definitívne už iba nepríjemnou minulosťou, ale Ron sa jej neustále držal.

Ale čím ďalej tým viac, strácala istotu, že vie, prečo je s ním ona.

Ich spoločné chvíle sa nadobro obmedzili len na telesné pôžitky. Ron nemal pochopenie pre jej snahu o rozhovory.

Vraj sa má vykecať s priateľkami, alebo s profesormi.

Darilo sa jej udržať ich vzťah v zdaní normálnosti len vďaka tomu, že ho poslúchla.

Svoje voľné chvíle trávila v knihovni.

A našla si partnera pre rozhovory.

Nikomu sa o tom nezmieňovala, ťažko by ju pochopili.

Úplne náhodou objavila v zapadnutom kúte knihovne malý výklenok so stolom dvoma kreslami a osvetlením ideálnym na nerušené čítanie. Začala tam pravidelne chodievať a vždy tam našla vytúžený pokoj.

Až raz...

Opäť si naložila kníh že sotva videla pred seba, navyše, školská taška jej napoly padala z ramena, neželala si nič iné, ako urýchlene zložiť bremeno na stolík a zas sa zahĺbiť do štúdia.

Predklonila sa, aby čo najtichšie položila knihy pred seba, v letku zabránila taške narobiť nechceným hlukom vrásky madam Pinceovej, odfúkla si z čela neposlušný prameň, pre ktorý šla posledný úsek cesty len popamäti a takmer onemela.

Z náprotivného kresla jej ekvilibristické kúsky s pobavením, áno videla dobre ten záblesk pobavenia i napriek prítmiu, sledoval, nik iný ako profesor Elixírov - Severus Snape.

Dofúkla vzduch, prameň sa jej opäť prilepil na oči a ona sa bezmocne zviezla do druhého, voľného, kresla.

Hrabla si rukou do vlasov, v bezvýslednej snahe dať chaosu poriadok a nemo hľadela do jeho tváre.

„Môžete mi povedať, slečna Grangerová," ozval sa hrdelným hlasom, po nekonečne dlhých sekundách skúmavého pozorovania. Štíhlym ukazovákom si založil stránku knihy, do ktorej bol zahĺbený skôr ako ho vyrušila a nezabudol pri vyslovení jej mena zdvihnúť ľavé obočie, „o čo sa to tu snažíte?"

„Hm..., pouvažujem," netušila, čo v jej vnútri sa rozhodlo odpovedať mu tak nebojácne, možno ten jeho pobavený výraz, alebo fakt, že tu boli prakticky sami, „mám knihy, ...som v knihovni, ...žeby som sa chystala čítať?" na oplátku podvihla obe svoje obočia a vzala si vrchnú knihu zo svojej donesenej hromádky, čím dala jasne najavo, že toto teritórium len tak neopustí.

Na okamih vyzeral, že sa rozosmeje. Skutočne len mizivý okamih, no okamžite nasadil neutrálny výraz. Otvárajúc svoju knihu, neutrálne utrúsil:

„Ak budete potichu, ...čítajte."

V ten večer jej viac nevenoval pozornosť. Venoval ju výlučne zväzku vo svojich rukách a pravidelnému prevracaniu stránok.

Hermiona dlho len tak naprázdno civela do otvorenej knihy a v duchu analyzovala svoje chovanie, potom jeho chovanie a nakoniec vyvodzovala možné príčiny a následky.

No nenapadlo by ju, že ďalší večer ho tam zas stretne. Sedel opretý v kresle, nohu ležérne prehodenú cez nohu a vyzeral absolútne sústredený na čítanie. Chcela sa nenápadne otočiť a zmiznúť, ale zastavil ju slovami:

„Pokojne si sadnite, slečna Grangerová, je to verejná školská knižnica!"

Sadla si a nerozumela jeho správaniu.

Ale po chvíli listovania v knihách na jeho prítomnosť zabudla a keď sa po dlhom čase spamätala, že je čas ísť spať, jeho kreslo bolo prázdne.

Nasledujúci večer bola zvedavá, či zas stretne profesora Snapea v knižnici. Ron si ani nevšimol jej nervozity. Ponáhľal sa do komnaty najvyššej potreby, ktorá sa na jeho želanie menila na špičkovú posilňovňu. Na rozlúčku jej nezabudol vopchať pod nos obnaženú ruku a vyzval ju, aby vyskúšala vypracovanie jeho bicepsu.

Pichla doň prstom, zahmkala a vzápätí zjojkla, keď ju Ron poriadne tľapol po pozadí.

Odišiel, prehýbajúc sa smiechom.

Hermiona uľahčene vydýchla a vybrala sa do knižnice.

 

A on tam bol. Naoko nenútene, ale predsa so záujmom, sledoval jej rozpačitý príchod. Dnes mal okrem knihy položenej v lone, pripravenú na stolíku ešte jednu. Keď si Hermiona sadla, prisunul ju k nej.

„Mohla by sa vám hodiť, ...pred skúškami," prehovoril akoby mimochodom a pokračoval v čítaní.

Hermiona siahla po výtlačku. Bolo to rozšírené vydanie učebnice Elixírov pre pokročilých. Už dlhšie ju márne hľadala v regáloch, medzi knihami.

„Ďakujem," prekvapene vydýchla. Opatrne otvorila tvrdú väzbu, potiahnutú jemnou kozľacinou. Na prvej strane sa vynímalo nádherne vykreslené exlibris - Severus Snape. Požičal jej vlastnú knihu!

Sotva znateľne kývol hlavou a obrátil vláčnym pohybom zápästia ďalšiu stranu v rozčítanej knihe.

Hermiona ani nedýchala, listujúc vo vzácnej učebnici. Mala silné nutkanie, netiahnuť si biele rukavičky, aby nepoškodila stránky.

Prechádzala od jednej kapitole k druhej a v duši vrnela blaženosťou. V jednej chvíli si nebola istá, či nevrnela i nahlas. Mala zvláštny pocit sledujúcich očí.

Previnilo sa pozrela na svojho spolusediaceho.

Na kratučký moment sa im spojili zraky.

Potom, Severus Snape akoby prichytený pri niečom zakázanom, prudko sklonil hlavu naspäť do knihy a viac na ňu nepozrel.

Nasledujúci večer, posmelená jeho včerajšou ústretovosťou, položila mu otázku, ktorá jej už dlhšie nedala pokoj. Samozrejme, týkala sa prípravy elixírov.

V jednom zložitom postupe, bolo treba každú pol minútu zamiešať drevenou vareškou  trikrát v smere a dva a pol krát proti smeru hodinových ručičiek. Potrebovala si overiť svoju teóriu o aktivovaní a následnom deaktivovaní určitých zložiek elixíru, pri súčasnom zachovaní minimálnej aktivity. Učebnica o tom nepojednávala, len nariaďovala postup.

„Pán profesor," oslovila ho nesmelo a pokúsila sa sformulovať svoj záujem do zrozumiteľnej vety.

Vypočul si ju bez najmenšieho hnutia čo i jediného svalu v tvári. Nijako nezareagoval na jej otázku, len vstal, odložil čítanie bokom a bez slova odišiel.

Hermiona ostala sedieť vyjavená s takmer otvorenou pusou.

Snáď som toľko nepovedala?

Urazil sa, že som ho vyrušila?

Hlava jej zapadla do dlaní a nešťastne vzdychla. Zrazu začula tiché plesnutie.

Zložila ruky na kolená a úplne mimo z diania, pozerala na Severusa Snapea, ako pred ňu položil obrovskú bichlu, otvoril ju niekde uprostred a ďobol do stránky prstom.

„Tu je odpoveď na vašu otázku," pokojne sa zas posadil a so zadosťučinením sledoval jej ohromený výraz, keď sa naklonila nad knihu a zasvietili jej oči túženým poznaním.

„Ďakujem, pán profesor!" šepla a nechala sa vtiahnuť záplavou nových informácií.

 

Niekedy vtedy, po tejto príhode, sa čosi zmenilo. Profesor Snape sa na hodinách naďalej tváril, akoby mu neuveriteľne pila krv a vytrvalo ignoroval jej ustavičné hlásenie sa o slovo, ale pri ich večerných stretnutiach v školskej knižnici, sa mu z tváre vytratil zvyčajný ironický podtón a ochotne s Hermionou diskutoval prakticky o čomkoľvek, kam ich zaviedla reč.

 

Hermiona si uvedomila, že kradmé muchlovanie sa s Ronom, v tmavých zákutiach hradných chodieb ju nenapĺňa natoľko, aby pred nimi nedala prednosť školskej knižnici.

A debatám s profesorom Snapeom.

Tešila sa na večerné stretnutia, na nové knihy, ktoré jej zvykol nosiť a s krátkym doporučením, vsunúť do pozornosti.

Tešila sa na jeho prítomnosť a vychutnávala si i to ticho, ktoré nastalo, keď sa obaja zahĺbili do nejakej knihy.

Zvykla si na príjemné večery, zvykla si na profesora Snapea.

 

Klamala Ronovi, keď jej tajuplne oznámil, že sa mu podarilo zariadiť, aby prefektská kúpeľňa zostala po celý večer voľná.

Klamala mu do očí a ani sa jej nezatriasol hlas keď mu hovorila, že musí dorobiť esej, hoci ju mala už dávno napísanú a založenú v taške.

Výčitky svedomia z jeho sklamanej tváre jej trvali presne po dvere knižnice.

 

Cítila sa zaskočená, keď bol školský rok u konca, všetky skúšky dokončené, batožiny zbalené a každý siedmak horel nervozitou, ako naloží so svojim životom ďalej.

Večer pred odchodom, jej Ron nezabudol pripomenúť, že najbližšiu večeru v Brlohu ju oficiálne požiada o ruku.

Vedela už vyše roka, že ich vzťah smeruje k tomuto kroku, ale zrazu sa zľakla. Bolo toto, to niečo, čo čakala od života?  Zmocnil sa jej nepokoj a tušenie, prerastajúce do istoty, že túži po niečom inom.

 

Kráčala v Ronovom zvieravom objatí na Rokvilskú stanicu, kde mali nastúpiť do Rokfortského expresu a neustále sa zúfalo obzerala cez plece a sledovala kontúry hradu, miznúce za hustými stromami.

Takto to nemôže nechať!

Ani sa nerozlúčila!

Nedala si šancu!

Včera večer márne čakala v knižnici na Severusa Snapea.

Neprišiel.

A ona cítila zvláštnu tieseň okolo srdca.

Skoro by povedala, že sa jej nechcelo odísť.

Ale jej sa nechce odísť!

 

„Ron!" skríkla a odrazu zastala. Ron sa na ňu pozrel vyčítavo.

„No čo si zas zabudla?" výčitka bola hmatateľná i v jeho hlase.

„Nerozlúčila som sa!" vyhŕkla Hermiona.

„Áno? A s kým? S umrnčanou Myrtou?" predniesol posmešne Ron a vychutnal si svoj vlastný smiech i hurónsky rehot svojich spoluhráčov.

„Áno, s Myrtou!" vďačne prijala jeho vlastné vysvetlenie a vytrhla sa mu zo zovretia, „nečakaj na mňa!" bežiac späť zakričala ponad rameno.

Ron na chvíľu zostal stáť zarazený. Nerozumel prečo sa potrebovala vrátiť, keď on bol celý bez seba, že útrpné roky v škole sú definitívne preč.

Hermionin odchod okamžite využila jedna z početnej skupiny fanklubu kapitána Rona a dala sa ho utešovať.

Jeho odpor zoslabol presne vo chvíli, keď začala chváliť jeho nádherne vyrysované brušné svaly. Mykol plecom a svoje hormónmi kypiace ja preorientoval na dievčenskú ruku, šmátrajúcu po spomínaných svaloch.

Hermiona si stačila všimnúť blonďatú Anne, nalepenú na Rona. Šokovaná zistila, že jej to ani prinajmenšom nevadí - naopak, prinieslo jej to úľavu.

Zrýchlila krok a ponáhľala sa späť do hradu.

 

 

 

 

Severus Snape stál pri okne a pozoroval huriavk na nádvorí. Študenti sa zbiehali, aby spoločne odišli na vlak.

Práve sa začali prázdniny a s nimi prišli do Rokfortu dva mesiace pokoja.

Každý rok sa tešil práve na tento deň, ale tá každoročná radosť sa tentoraz akosi nedostavovala.

Vôbec, veľa vecí zrazu bolo inak.

Jeho tichý kútik v školskej knihovni už nepatril len jemu.

Dňom, kedy dovolil Hermione Grangerovej, aby využívala doteraz jeho výsostné územie, skončil pokoj jeho duše.

Netušil prečo to urobil a či by to isté ponúkol inému študentovi, ale niečo mu hovorilo, že nie.

Jedine  Grangerovú bol ochotný zniesť vo svojej blízkosti dlhšie ako bolo obvykle nutné.

Jedine Grangerovej otázky sa dali prežiť bez zvyčajného zamyslenia sa nad inteligenciou dotyčného.

Jedine Grangerovej bol ochotný na položené otázky aj odpovedať.

Ale prečo sa nevedel preniesť cez fakt, že tak, ako každý študent, aj ona raz definitívne odíde a bude pokračovať vo svojom živote niekde veľmi ďaleko?

 

Zovrel ruky do pästí a pritlačil čelo o chladné okenné sklo.

Odchádzali. A tam, niekde medzi nimi, bola aj ona. Na moment sa mu zazdalo, že zbadal v dave jej kučery, poletujúce vo vetre.

Radšej privrel oči, aby sa nemusel pozerať na rozjarených študentov, nadšených, že školský rok práve skončil.

Vo vnútri sa mu dialo niečo nepoznané a tak ho to zaskočilo, že zrejme prepočul klopanie na dvere.

Až tiché oslovenie ho prebralo s letargie.

„Pán profesor!"

Ten hlas pozná, uvedomil si.

„Grangerová! Zmeškáte vlak!" odfrkol namrzene, ani sa neobťažoval otočiť.

„Nerozlúčila som sa," počul že vošla dnu a zavrela za sebou dvere.

„Stalo sa," zavrčal nevrlo, „môžete ísť!"

„A tiež," zasekla sa a niečím šuchotala, „musím vám vrátiť vašu knihu!"

„Nechajte si ju a už bežte!" nariadil jej. Ona však podišla bližšie.

„To nemôžem prijať, je príliš vzácna," namietla, už celkom blízko za ním.

„Dal som vám ju! Choďte už!" vyštekol podráždene a mykol ramenom.

„Ak mám pokojne odísť, musím vám vidieť do tváre," prekvapila ho svojou žiadosťou.

„Nevidím dôvod!" vytrvalo odmietal obrátiť sa k nej.

„Profesor!" pritvrdila tón.

„Nie som viac váš profesor!" oponoval.

„Prosím, len jeden pohľad!" zmenila výraz hlasu na prosebný.

„Verte," šepol zlomene, „nestojíte o taký pohľad!"

„Nemôžete ani tušiť, o čo ja stojím," povedala celkom mäkko a položila mu ruku na rameno.

Odstrčil ju od seba a výsmešne riekol:

„Bežte, slečna Grangerová, bežte za pánom Weasleyom. Iste už na vás čaká, celý netrpezlivý, urobiť z vás matku svojich budúcich detí!"

Nenechala sa odradiť a opäť vrátila ruku na jeho rameno.

„Snáď do mňa vidíte?" odpovedala otázkou.

„Nie je to dosť zjavné, podľa jeho majetníckeho chovania?"

„Som snáď majetok?" šepla urazene.

„Čo teda chcete vy, slečna Grangerová?" pripustil pokus o rozhovor, ale jej ruku opäť zo seba striasol.

„Len jeden váš pohľad," zopakovala žiadosť.

„Načo by vám bol môj pohľad?"

„Chcem sa len uistiť," tvrdohlavo vrátila ruku nazad a vtlačila sa pred neho, „či tam uvidím to, v čo dúfam."

„Slečna Grangerová..." vydýchol rezignovane a neurobil nič, aby ju zastavil. Len vytrvalo pozeral kamsi na oblaky. Valili sa do diaľky, ako pred chvíľou aj jeho nádej.

„Prosím," Hermiona presunula svoju ruku na jeho líce a donútila ho skloniť sa k nej.

„Spokojná?" posmešne predniesol Severus Snape a uprel na ňu oči plné bolesti.

„Spokojná...," riekla Hermiona a dovtedy strnulé ústa sa roztiahli do jemného úsmevu. V jeho čiernych očiach videla presne to, po čom tak túžila a čo koniec koncov, odrážali i jej vlastné oči.

„Očividne sa dobre bavíte, slečna Grangerová!"

„To nie, pán profesor," prešla mu palcom po perách.

Trhane sa nadýchol a odvrátil od nej pohľad.

„Povedal som, nie som váš profesor!" zopakoval.

„To nie je prekážka, naopak!" tvrdohlavo prisúvala svoju ruku k jeho odmietajúcej tvári.

„Vysmievate sa mi!?" vyprskol jedovato, zdrapil ju za plece a odsotil.

Zatackala sa, ale udržala rovnováhu. Znova to riskla a pristúpila k nemu.

„Nie," povedala a pritlačila si tvár k jeho ramenu.

„Odíďte, slečna Grangerová, aby..." nedopovedal, stisol  sánky, až sa mu lícne svaly napli.

„Aby čo?" zašepkala Hermiona, sledujúc ho.

„Choďte a venujte svoju priazeň niekomu seberovnému. Pánovi Weasleyovi, napríklad," dodal s nevôľou, sťažka vypľujúc meno šťastnejšieho muža.

„Myslíte, že on je pre mňa seberovný?!" nedala sa odbiť Hermiona.

„Nie!" odpovedal rozhodne Severus. Konečne obrátil tvár a vpil sa pohľadom do jej znežnených očí. Miatlo ho to, čo tam videl.

Usmievala sa, ale nevysmievala sa mu.

Koľkokrát si želal, vidieť v jej tvári práve tento úsmev, ktorý by patril len jemu.

„Pán profesor," sotva vydýchla, prekvapená jeho odpoveďou.

„Nie som už váš profesor, ...našťastie!" zreteľne vyslovoval každé slovo a skláňal sa k nej.

„Tak?" rozšírila oči prekvapením. Srdce jej búchalo čoraz silnejšie, s každým zmiznutým centimetrom, viac a viac. Hlasnejšie a hlasnejšie. Ešte kúsok a vyskočí jej z hrude.

„Varoval som vás, Hermiona," oprel sa rukami o okenný parapet a uväznil ju medzi nimi, „mali ste šancu odísť."

„A keď nechcem odísť?" položila mu dlaň na prsia.

„Nie?" na okamih ustrnul, „potom teda ...," priblížil svoje ústa len milimeter od jej a i on sa odvážil zariskovať.

„Severus," zamumlal tesne predtým, než ich pery prepojil v spočiatku jemnom bozku.

„Severus," vdýchla mu do úst.

Vyčítavo zavrčal a nasilu sa od nej odlepil, „takmer si odišla."

„Áno, ...nie, ...nevedela som," presúvala ruky do jeho tmavých vlasov a tvrdohlavo odolávala Severusovej snahe zastaviť ju, „nič si mi nepovedal," vrátila mu výčitku.

„Nemal som právo, bol som tvoj profesor," skonštatoval trpko a objal ju.

„Nechal by si ma odísť?" pritiahla si ho bližšie.

Neodpovedal hneď. Pevne ju chytil a vysadil na podobločnicu.

„Si predsa tu," pobozkal jej jemnú pokožku krku, tesne pod uchom.

„Mhm," privrela oči a obtočila mu nohy okolo pása.

Tlmene vzdychol a ešte naposledy sa máličko odtiahol.

„Si si istá, že ťa nik nebude čakať?" vzal jej tvár do dlaní a podrobil ju prísne skúmavému pohľadu.

Vzdychla, zavrtela hlavou a pritiahla sa k nemu čo najbližšie.

„Nie," predstavila si Rona v objatí s Anne a vedela, že dlho na ňu čakať nebude.

Spokojne kývol.

„Pretože ja sa ťa tak ľahko nevzdám," zašepkal zamatovo a prisal sa na pery, z ktorých chcel vymazať čo i len najmenšiu spomienku na iného muža.

Chlapca! Pomyslel si výsmešne a prisvojil si jej ústa. Jazykom skúmal každý ich kúsok a s rozkošou vnímal zvuky ktoré vydávala, ješitne si uvedomujúc, že ich spôsobil práve on.

Hermiona slastne privrela oči. Tentoraz skutočne vrnela nahlas. Nebránila sa tomu. Nebránila sa ani jeho rukám, hladiacich ju všade, kam len dosiahli.

Nebránila sa ani neklamnému prejavu jeho tela, ako veľmi po nej túži.

Ona túžila po ňom rovnako.

Prerušila bozk a prerývane dýchajúc mu položila otázku.

„Myslíš, že by som mohla ostať učiť na Rokforte?"

„Nepochybne," odpovedal a položil prsty na prvý gombík aby odstránil prvú, v dlhom rade drobných prekážok, medzi ich telami.








Nechte si zasílat novinky přímo do Vaší emailové schránky
Opište prosím kontrolní kód "8694"
Stránky patria skupine ELUNADWIX® - dávame ruky preč od vašej psychickej ujmy spôsobenej ich návštevou.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one